Voľne

Nie je tu pre mňa dosť výziev v tomto svete.

Myslím, že hra bude môj ďalší level, v ktorom sa budem môcť rozvíjať. Potenciál vo fantázii a verím, že fantázia nás môže všetkých zachrániť.

Neviem, ako mám pokračovať a vtedy sa väčšinou zastavím a pozerám… na to, čo som urobila – aká som nemožná, ako sa strápňujem. Pozastavenie – strápnenie.

Ale ja sa nechcem/nepotrebujem strápňovať, chcem sa rozvíjať. Možno je dobré ujasniť si, čo vlastne chceme, že je to tak… I know I can… THE THINGS i WILL DO. I wonder. Ak už nič iné, keď je prázdno, to známe ticho. I listen. You were right. A disconection je na to, alebo resp. z toho vychádza, zo špecifikácie. My väčšinou vieme, čo bolo right.
Preto sa budeme počúvať. Meditácia samoobtierania. Meditácia je vlastne sama obtieraním sa sama o seba.
Kto bude správny, ten bude správny. Ale to ja väčšinou viem. Niečomu sa chcem vyhnúť a mám nervy – predýchavame. Predýchavame to už dosť dlho, teda…. – to boli tiež nervy. Neposudzovanie.
Láska, radosť z maličkostí. Je (…) tak veľká veľkorysosť, že to snáď ani nejde popísať, ani to neviem popísať. On je tá veľkorysosť. Láska je v Bohu. Len to chce trpezlivosť. Ja cítim nejakú nenormálnu, enormne obrovskú lásku, o ktorej, keď si uvedomím, že je skutočná, vedie ma. Ale takou silou a vôľou,
A je to v skromnosti.

Keď otázka nemá odozvu, vraciam sa späť k vedomiu o láske, radosti.

Málo vecí sa v živote cíti správne.

 

Modelovať pávy, Orchideje. Vyjsť vonku a čítať knihu, voňať čistý vzduch, ohnistý, vynikať v správe, smiech, rožky s dačim vymáčané, ešte to nie je celé vidieť. iba urobiť prvý krok, sa nadýchnuť
som nevedela, ale ty si vždy vedel. vodu, vône, krásu, maliny
vodu, vodopád snáď, efekty radšej nepofiderné- no tak sa trénujem na tú pravú chvíľu.
Lebo v každej chvíli je kus tej chvíle. Výnimočnej. Kúsky čokolády, a poleva z křupavej bielej čokoládičky, chute sú isto, ticho je znepokojujúce, a preto poviem niečo iné: odozva. Tak vlastne ak to nie je pozitívne, ale niektoré z tých chutí, čo to je?
Vyber si takú, ktorá ti bude najviac vyhovuje.

A voda, efekty lúče, pery plné jahôd, voda, vlaha, perfektné to je.
neuchytiteľné. ale konečne sa s tým kamarátim, (sa s tým aspoň) môžem rozprávať
viere
vôňa preneskutočná
vo veciach bezmyšlienkovitých
vraciam sa konečne späť
(ach,’ ale toto som vážne nepísala ja) teda ja..
voda na konečne steká na pery
je asi užitočné točiť sa iba okolo jedného
a všetko nadobúda význam, čo chcem zažívať. najvyššie potrebné
je naozaj potrebné. a nič viac nepotrebujem.
modrá obloha, studený hnedastý piesok kdesi sa vlieva, potrebujem mu dať určitý rozmer, aby som mu uverila
potrebujem mu dať priestor
ani sebe som možno verila, pokiaľ sa nestalo to, o čo ma žiadali anjeli
(ty vole, ja channelujem?)
veda vlieva posledné vlahy z miest veľkolepých, či veľkoláskových? toľko k tomu dneska – zítra budou ruže, kvety, iniciatíva.
Dôvodom si/som bola vždycky ty.

Reklamy

Náplň

-38.5x39-e1478038539864

Ak ste na tom niektoré dni podobne ako ja, ( – cítite istý nevyjadriteľný, neznámy druh absencie, takmer až bolesti, že ste bez niečoho, čo neviete pomenovať, chýba vám to, a zároveň vás obklopuje), možno vám pomôže – tak, ako dnes mne – album istých pánov, ktorí si hovoria The Hoboscopes. Ich dielo, ktoré nájdete v linku dole je dielo ľahkovážne, srdcevrúce, neurčité, či úsečné. Každopádne sa pri ňom nebudete nudiť. V mojom personálnom slovníku by ste ho našli pod slovom Náplň. Prečo. Vplýva na mňa tak. To je tá krátka odpoveď.

Majú však niečo do seba. A to je už čo povedať, v dnešnej dobe elektronickej (monotvárnej) hudby, ktorú už nikoho nebaví počúvať. Teda, áno, raz za čas, ale nie stále. Je to skrátka otravné. Život má byť veselý, nie takýto pošedivelý.

Track č. 1: Hold on to your structure? Kto dá takýto hlboký popis hneď svojej prvej pesničke? Tu mi niečo nesedí. (v dobrom zmysle slova). Druhá vec je fascinujúco tanečná, tá harmonika… ach, tá harmonika tam robí také niečo moc fajné. Žeby sa vo mne ozývali korene starých románskych kmeňov a zdivočelej prírody,…?

Prekvapenie. Č. 3 je napriek tomu, čo som už počula, prekvapenie. Zmes pirátsko-cigánskej výpravy, na súši i na mori… trochu piva, trochu rumu. Napĺňa ma to. Akýmsi nevtieravým spôsobom dopĺňa to, čo som tam čakala – trochu írskej atmosféry a plač, ale tancujúci plač. Zvláštne.

Ááá, už to tam je. Po druhom počúvaní – je to tam, zas ten viedensko-valčíkovitý pátos, z ktorého sa nakoniec vykľuje ožranica a krvoprelievanie našich výpravcov – oduševnelých moreplavcov v plnej zbroji. Nič netaja, nič neskrývajú. Veľavážene všetko vypovedia. Každú svoju story. Priznám sa, že obsah – samotné lyrics – veľmi nevnímam, len natoľko, aby som porozumela príbehom, ktoré sa ale dostatočne vypovedia hlasom, tempom, údermi. Je to rýchla hudba. Záverečná. Hudba nespokojného človeka. Vypovedia to za nás. Who’s going to shoot me.

Tramtatadá. Tratadatatá. Tam-tam-tam. Pekné. Príde mi to ako dialóg dvoch dravcov. Vyberavý. Všímavý, obratný. Skoro ako zo Sherlocka. Vyberavý, ozaj. Neviem prísť na to, kto vyhrá. Vyhrajú obaja. Pritom je to jeden človek. Nech vyhrajú obaja!

Groove, tu a tam smútočné zabliakanie, ale hlavne perfektný tanečný… extrémne chytľavý prvok, ktorý ale bohužiaľ, neviem, ako sa volá (pripomína mi to podobne chytľavé skladby od Skye Sweetnam). A keď povie *cookoo*, mám pocit, že na mňa zažmurkal.

Tentokrát vystúpil jeden z radu. Myslí si, že bude pršať, ale zrazu sa celá atmosféra otočí a či svieti slnko, alebo nie, on spieva, oni hrajú a všetci sa zabávajú. Tak to má byť. Zrazu sa predo mnou vyjaví “Hello, my sweet Austria” a “sweet Vienna”, takže už aj vieme, kde sa nachádzame. Klasické zakončenie. Potlesk.

Niečo nepredvídateľné sa blíži… harmonika tu znie ako talianska balada, ale nie jedna z tých slušných. Jedna z tých drzých a nie nepríjemných.

Predposledná vec – blázon.

Neviem čo sa to už deje, som opitá.

 

V poslednej pesničke som sa ocitla v spoločenskej sále premiešanej ľuďmi všetkých farieb, vôní a maličkostí. Mám rada týchto ľudí, lebo nikto z nich sa neberie vážne. Už len tancujeme. Alebo skôr točíme sa, skáčeme

Netuším, čo robíme, už ani nepíšem bodku za vetou

The Hoboscopes – A good Path to follow…

 

Album si ma získal, neviem ako vás. Zrejme to závisí od 1. charakteru a preferencií daného človeka 1. aktuálneho rozpoloženia a.k.a. nálady 3. či je to vhodné/má mi to čo povedať.
Môj opis je vysoko senzuálny, dúfam, že nikoho neodradil, nezarazil, ale naopak – získal a podporil v hľadaní vlastného sveta v hudobnej scéne i mimo nej. 🙂

 

 

Hanba, zlyhanie a hodnota

mama-14

Prvý príspevok do sekcie Vedomie/Vrstvy vedomia padne talk s Brené Brown, ktorá sa zaoberá hodnotou človeka, odvahou, autenticitou a v neposlednom rade zásadne dôležitou, no opomínanou témou – hanbou.

Dôvod, prečo sa tento talk hodí na začiatok ako uliaty, je medzi iným aj ten, že mne samej pomohol rozhýbať sa a niečím sa pričiniť (aj keď inšpirácia ma nakopla už o niečo skôr; táto bola ďalšia potrebná dávka a už sa pomaličky začína kruh uzatvárať). Postupne s vami budem zdieľať aj ostatné nápady a riešenia, tento je však kľúčový pre pochopenie, prečo vlastne začať. Podvedome všetci tušíme, že niečo za tými dverami, ktoré tak urputne držíme zatvorené, je, a čaká, až si po to prídeme… Je to naša sebahodnota. Len čo sa odvážime tie dvere pootvoriť, vyletia na nás spolu s príležitosťami aj húfy nebezpečných a otravných múch v podobe sebaposudzovania, znevažovania, kritiky a posmechu, ktoré nás nakoniec odradia tak, že sa do projektu vôbec nepustíme. Je to práve náš potláčaný potenciál, ktorý potrebujeme uvoľniť, aby sa veci začali diať… Ale viac už Brené Brown a jej ukážka toho, že na vyjadrenie svojich schopností nepotrebujete byť perfektní. 🙂

(Video je po anglicky, ale dajú sa nastaviť titulky pre lepšie porozumenie).

Enjoy:

+ pre tých, ktorých táto téma zaujíma viac, pridávam bonusové video 6 typov ľudí, ktorí si nezaslúžia počuť tvoj osobný príbeh o hanbe:

Chesed & Gevurah

jonathan_allen_cummings_unequal_balance_525Písal sa 16. október 2016 a Ona už nemohla dlhšie čakať. Dnes nastala obrovská zmena v mojom živote, prevrat v myslení, o ktorom ešte napíšem neskôr, ale najprv tento článok. 🙂

Cestou-necestou, natrafila som raz na úžasnú stránku o tzv. dream working, ktorá ma hneď oslovila, aj keď som viacerým pojmom toho času nerozumela. Bolo mi na nej čosi známe. Privítala som ju s otvorenou náručou, ako starého známeho, a nemusela mi nič vysvetľovať. Rozoberajú sa v nej témy ako snívanie a práca so snami, život a jeho aspekty, rôznorodosť a krása prírody (posvätné maličkosti), tmavé a svetlé stránky života, problémy so snívaním, ale i vlastné zážitky a skúsenosti, ktoré autorka veľmi citlivo a podnetne popisuje. (Viac sa dozviete tu: http://toko-pa.com/)

A teraz k samotnej Téme dňa: Chesed a Gevurah.
(stránka je písaná anglicky, preto si dovolím urobiť preklad)

“Všetko je zrkadlo” môže byť mocné a transformatívne cvičenie, ako sa naučíme navodzovať synchronický vzťah medzi vnútorným a vonkajším životom, medzi sebou a ostatným. Ale v momente, keď strácame zo zreteľa paradoxnú povahu života, tento kúsok New Age fundamentalizmu nás môže priveľmi psychicky zdeptať, v určitých situáciách nám aj dokonca ublížiť. Môže to byť obzvlášť škodlivé v nevhodných alebo chaotických situáciách a môže viesť k sebaobviňovaniu a zdôvodňovaniu bezohľadného správania.

Sú časy, keď zlé správanie je vecou iných ľudí a nikoho, len ich samých. A vtedy, miesto uvažovania, ako by ste sa mohli zmeniť vy sami, či snahy “presiahnuť svoje emócie”, musíte rešpektovať svoju reakciu a Stať sa Zrkadlom. Čo znamená, ukázať tomu druhému svoju silnú, jasnú hranicu.

Táto myšlienka, že by sme mali mať neobmedzenú trpezlivosť a flexibilitu obsiahnutú v “zrkadlovom prikázaní” nás učí tolerovať viac, než by sme mali, vždy “pracujúc na sebe”, premáhať náš nesúhlas, byť vyvinutejší a dosahovať vnútorný mier. Ale čo ak váš vnútorný mier závisí od vášho vysloveného NIE? Čo ak byť vyvinutý znamená ovládať meč na rozlišovanie, poznať svoje vlastné stanovisko a nebáť sa povedať: “Nie som v tom”.

V starovekej kabalistickej tradícii je vývoj duše reprezentovaný symbolom, ktorý sa nazýva “Strom života”. Je to druh mapy k božstvu, ktorá rešpektuje polarity, i strednú cestu medzi nimi. Na strome je desať sefirotov alebo duchovných princípov, ktorými je utváraný svet. Hoci to je bohatý a zložitý systém, rada by som hovorila o jednej dvojici náprotivkov: Chesed a Gevurah.

Kým Chesed je “nekonečne milujúca láskavosť”, Gevurah je “dosť”. Je to znehybnenie nášho prirodzeného impulzu prepožičať dobrotu. Je to čiara v piesku. Kým Chesed kreslí čiaru blízko, Gevurah je hranicou. Je to odňatie, ktoré ženie druhého k zodpovednosti.

Spoločne, Chesed a Gevurah vytvárajú dynamickú rovnováhu v navigácii duše k vzťahom, aj ku svetu. Paradoxne (a tu je tá šťavnatá časť), je to odstúpenie Gevurah, kto vytvára potenciál pre priechod Chesed! Inými slovami, disciplína, ktorú očakávate od ostatných, je vlastne vyjadrením lásky. Na rozdiel od posudzovania, Gevurah je energia potrebná k tomu, aby sa odomkli náš & iných najväčší potenciál.

Hoci tvrdenie svojich hraníc sa zriedka cíti “dobre” v danom okamihu, je to v konečnom dôsledku milujúce gesto uznania niečích schopností povedať: “Očakávam od teba niečo lepšie.” Povedať NIE je silný liek, ktorý kladie zodpovednosť tam, kde skutočne patrí a vyzýva druhého splniť čestne tieto limity.

 

Prvýkrát online

Rock-a-Bye-Baby Hawaii2A som tu. 🙂 Prvý krok môjho blogového života. Hneď na začiatok sa priznám, že nerada odhaľujem zákutia svojho súkromia, takže tento blog je pre mňa istým seba-prekonávaním sa. Som atypický introvert (nabíja ma samota, ale dokážu ma nabíjať aj ľudia; som sčasti hanblivá, ale viem na rovinu povedať aj to, čo sa možno niekomu prieči; som väčšinu času tichá a skôr načúvam, resp. čítam a pozerám, ale viem byť aj pekne ukecaná, o čom vás čoskoro presvedčím. ;)) Zo spoločenského hľadiska mám chýb až po strop. Napríklad mám nesmierne rada svoje pohodlie, keď ma nikto zbytočne nevyrušuje, keď si môžem riadiť život podľa seba, a od istého času sa nebojím povedať ono neetické “nie”. Čitateľov moje domáce zvieratká či spotrebiče asi veľmi zaujímať nebudú, takže prejdem rovno k veci. Postupne prichádzam na úspešnú striedavú kombináciu nasávania s produkciou. Ako možno už tušíte, tú druhú zložku som v poslednom (a možno nie len poslednom čase) kvalitne zanedbávala, teda ak sa nepočíta snaha o dokončenie bakalárskej práce, písanie knižných recenzií, či úprava nástenky. V podstate jediné, na čom som pracovala so 100%-ným nadšením a neobvyklou sústredenosťou, bolo to, čo volám hlas mojej duše. Bolo to ladenie sa na svoje vnútro, písanie pre seba, do notesu, alebo ak chcete, do denníka. No nie je to iba také písanie. Nie je o tom, čo som včera robila a aká som z toho znechutená, o ryži a kakau, ani o nekonečnom sťažovaní sa (síce aj s touto fázou som už mala česť ;)). Spomínaný zápisník mal mnoho účelov – analýzu, dedukciu, syntézu, porovnávanie, terapeutickú komunikáciu s verným priateľom, skrátka spracovávanie rôznych podnetov tak, aby z toho bol nejaký úžitok. V súčasnosti by sa pre svoj vizionársky charakter dal skôr nazvať Denník nádeje.
Začalo to však naberať takmer neúnosné rozmery, kedy som pol dňa rozoberala významy jednotlivých snov, úkonov či predmetov, kedy som už prestala uvažovať iba v prvej osobe, ale začala som uvažovať z viacerých hľadísk. Uvedomila som si silu ovplyvnenia zo strany rodičov, zo strany kamarátov, známych, alebo aj celkom neznámych ľudí. Uvedomila som si, že môžem na svoj život nahliadať aj z hľadiska môjho budúceho, najlepšieho ja, aké si viem predstaviť. A to ma tiež primälo stopnúť isté zlozvyky, o ktorých som vedela, že mi na ňu nepasujú, resp. ktoré si moje najlepšie ja nevyžadovalo. Zároveň som sa musela popasovať so svojimi “démonmi”, “tieňmi”, strachmi a nepriaznivými presvedčeniami, predsudkami (aj voči sebe). Ale to je už iná story.
Zastavovala som, až som spomalila. To bola teoretická časť mojej skúšky života. Teraz nastáva tá druhá. Zapájam praktickú činnosť s teoretickou a uvidím, čo z toho vznikne… Očakávam zmes psychologicko-experimentálneho novotárenia nadväzujúceho, či vychádzajúceho z prastarých základov (jazyk, mytológia, mágia). Ale ak to znie príliš komerčne, tak nedbám, veď sme ešte len na začiatku. Môžem sa aj mýliť.

Každopádne, moje druhé meno je Kreativita. Niečo už vymyslím. 😉

Predstavenie by sme teda mali za sebou, a teraz k samotnému blogu. Niekto sa možno čuduje, čo to Omniverse vlastne je. V krátkom a stručnom preklade do slovenčiny je to “všehovesmír”. Čo to zahŕňa? Tak ak to vezmem z druhého konca, multiverzum obsahuje počítateľné vesmíry, zatiaľ čo omniverzum je jeden celistvý systém. Je to pre mňa dôležité z toho hľadiska, že pri počítateľných vesmíroch sa dá dostať hlbšie a hlbšie, a nemá to konca kraja, vlastne sa to dá skúmať donekonečna. Pri jednom celistvom celku je to už o smerovaní. Ďalšia vec, pre ktorú ma, najmä predložka omni- oslovila, je to, že znamená “všetko” či “všetci”, čo sa mi tak nejak nenápadne viaže so slovom spolu. A hoci na tomto blogu robím sama, slovo spolu ma vždy pohladí a podporí, aj keď tu nik iný nebude.

Možno sa teraz niekto pýta: A čo to omniverse je za obsiahlu “o všetkom a o ničom” tému? Tak v prvom rade je to názov blogu, nie téma, pretože okruhy tém, ktoré chcem rozoberať som zaradila ako osobitné rubriky. V druhom rade, bude to vždy o niečom konkrétnom, o to nemám obavy – podstatný je smer, vizualizácia. A keďže práve pohľady a snaha o vyváženie je to, čo je mojím cieľom, nemienim tu pridávať umelé pravidlá a systémy, ale práve naopak – organické príbehy, obrazy, vďaka ktorým môžeme obnoviť vlastný svet.

Čo teda plánujem podniknúť v najbližších mesiacoch?
1. Oboznámiť mňa (áno, aj mňa), teba, jeho, ju, ich, nás, vás… kto som vlastne zač, prečo to robím, ako to robím, nejaké motivácie a plány do budúcnosti. (Nebuďte prekvapení, veľa ich nebude. Učím sa lekciu: spontaneita. O ďalších lekciách ešte bude reč neskôr.)
2. Získať, priniesť a zhodnotiť vybrané informácie, ktorými sa pokúsim usporiadať vlastný svet do vycibrenejších tvarov a rozmerov.
4. Nechať sa viesť intuíciou a sčasti logickým úsudkom. 😉

Od komentujúcich (ak sa takí nájdu) očakávam prípadné kreatívne tipy a čerstvé nápady.

Na záver sa chcem poďakovať všetkým ľuďom, náhodám, podnetom, súvislostiam a okolnostiam, ktoré ma po kúskoch a opatrne privádzali na túto cestu. Tak NECH TO STOJÍ ZA TO!